Gitaristi VI. The electric guitar! Romantic instrument…

…Jim O Rourke: Sumarizátor gitarových možností a postindustriálnych pocitov
V auguste 1999 kurátoroval Eugene Chadbourne v newyorskom klube Tonic gitarový festival; o štyri roky neskôr sa dvojdiskový výber z neho pod názvom Dr. Chadbourne’s Adventures at the Guitar Festival objavil v edičnom katalógu Leo Records. Prizval naň aj multiinštrumentalistu Jima O’Rourka. Ten už dovtedy, ako tridsaťročný, úspešne účinkoval v skupinách Illusion of Safety, Organum, Red Krayola, Gastr del Sol, Yona-Kit a Brise-Glace, vydal takmer dvadsať autorských albumov a hral a nahrával s Alanom Lichtom, Lorenom Mazzacane Connorsom, Tony Conradom, Henry Kaiserom, Johnom Oswaldom, K. K. Nullom, Eddie Prévostom, Butchom Morrisom, Derekom Baileym, Anthony Braxtonom, Matsom Gustafssonom, Günterom Müllerom, Davidom Sheom, Toshinori Kondom, Fredom Lonberg-Holmom, Rafaelom Toralom a mnohými ďalšími hudobnými inovátormi. V novom tisícročí sa tento elitný klub ešte rozšíril, pribudli doň Sonic Youth, The New Blockaders, Keith Rowe, Phill Niblock, John Duncan, Michael Prime, Christian Fennesz, Otomo Yoshihide, Ikue Mori, Tim Barnes, ale aj súbory Kronos Quartet či Rova Saxophone Quartet. Popri tom všetkom stihol O’Rourke založiť agilné vydavateľstvá Dexter’s Cigar, Drag City a Moikai, produkovať desiatky albumov, režírovať filmy i maľovať. Skrátka, závratná kariéra polymúzického tvorcu.
gitaristi1Kto to vlastne je Jim O’Rourke a v čom väzí jeho prenikavý úspech? Nevšedný hudobný talent s rozvinutými producentskými schopnosťami začínal koncom 80. rokov v rodnom Chicagu so súborom Elvis Messiahs. Hoci vyštudoval kompozíciu na De- Paul University, akademické prostredie mu veľa nedalo; žánrovo rôznorodé vzory si našiel mimo neho: Cecil Taylor, Miles Davis prvej polovice 70. rokov, Red Krayola, Van Dyke Parks, Scott Walker, Morton Feldman, David Behrman, Takehisa Kosugi a najmä Luc Ferrari, ktorý ho dodnes fascinuje. S odstupom času si O’Rourke spomína skôr na to, ako počas štúdií učil spolužiakov heavy-metalové gitarové riffy a osvetľoval im technologické postupy elektronickej hudby. Vlastné skladateľské začiatky dokumentujú vzácne kazety Some Kind of Pagan (Sound of Pig, 1989), Remove the Need (Complacency, 1989), It Takes Time to Do Nothing (Audiofile Tapes, 1990) a Secure on the Loose Rim (Sound of Pig, 1991).
Po nich prišiel prvý míľnik v podobe nahrávky Tamper (Extreme, 1991). Vydarený kompozičný a inštrumentačný experiment s tradičnými sláčikovými a dychovými nástrojmi sumarizuje učňovské roky a načrtáva nové perspektívy. Z troch skladieb – Spirits Never Forgive, He Felt The Patient Memory Of A Reluctant Sea a Ascend Through Unspoken Shadow – hrá O’Rourke na prvých dvoch, nie však na gitare ale na violončele, hoboji a perkusiách. Jeho autorská úloha nespočívala až tak v skladaní a hraní, ale skôr v invenčnom aranžovaní, mixovaní a amplifikačnom a elektronickom manipulovaní akustických nástrojov, práve tu uplatnil svojho génia. Tri dlhšie plochy, maľované v lyrických odtieňoch, s mnohými improvizovanými vstupmi hráčov (najmä huslistu Warrena Fischera) sú výsledkom práve tejto O’Rourkovej kompetencie. Hoci pôsobia sukcesívne, viac ako horizontálne procesy ich treba vnímať ako siete s dômyselne utkanou vertikálnou štruktúrou. Počujeme v nich rozvláčne drony, produkujú ich však akustické hudobné nástroje, s ktorými O’Rourke niekedy narába až niblockovským spôsobom. Editačnými zásahmi do pôvodnej zvukovej štruktúry nástrojov mení ich sónické charakteristiky, tieto zmeny potom invenčne využíva v kompozícii a inštrumentácií a ovplyvňuje nimi aj spôsob poslucháčovho vnímania. Elektronicky manipulovaná komorná hudba vyústila do polohy spájajúcej tri historické typy elektronického generovania zvukov, elektroakustický, musique concre`te a live electronics, s nástrojovou hrou v reálnom čase. Niektoré O’Rourkove albumy z prvej polovice 90. rokov, najmä Rules of Reduction (Metamkine, 1993) a Terminal Pharmacy (Tzadik, 1995), dokazujú, že hudba z pásu ešte nie je celkom mŕtva. Ukázal sa na nich ako invenčný a zručný skladateľ s vyhranenou estetikou a svoj inštrumentalistický status odsunul do ústrania.
gitaristi2Skladateľský background a odpor k akademickým polohám spája O’Rourka s Elliottom Sharpom. Podobne ako on, aj O’Rourke rozvíja svoj talent paralelne so skladateľskými experimentami aj v iných žánroch. A podobne ako Sharp, ani on svoju tvorbu nezaťažuje akademickými a hierarchickými schémami, vyhýbajúc sa najmä neužitočnej polarizácii ,kompozícia – improvizácia‘. Keď improvizuje, tak s tými najpovolanejšími – s anglickými ,kazateľmi‘ a ,filozofmi‘ meta-hudobného komponovania a neidiomatického improvizovania
Eddiem Prévostom, Davidom Jackmannom a Derekom Baileym. S prvým nahral v duu album Third straight day made public (Complacency, 1992), druhý ho už roku 1990 angažoval do legendárneho zoskupenia Organum a zhruba od tej doby hrával sporadicky aj s tretím z menovaných prominentov aktuálnej hudby. Nekonfliktnú spriaznenosť s obidvomi rozdielnymi svetmi improvizovanej hudby vyjadril O’Rourke ešte v polovici 90. rokov v rozhovore s Brianom Duguidom: „Spolupracoval som s nimi všetkými. Eddieho a Dereka poznám už asi päť rokov. S Eddiem som hrával veľa, dokonca aj neimprovizovanú hudbu, na platniach súboru Organum. Bol to zaujímavý kontrast, pretože spôsob improvizovania, aký obyčajne praktizuje Derek, je z estetického hľadiska úplne odlišný od Eddieho, ktorého vlastné zoskupenie patrí skôr k post-baileyovskej improvizačnej škole. Medzi zostavovaním textúr a lineárnym skúmaním materiálu, o ktoré sa zaujíma viac Derek, je kontrast. Rád hrám s obidvomi, pretože Derek by s Eddiem normálne nehral.“ Prévost a O’Rourke sa stretli aj v príležitostnom triu s bioelektronickým zvukovým animátorom Michaelom Primom. Vynikajúci album Alpha Lemur Echo Two (Spor, 2001) zaznamenáva dve audio textúry Alpha (1990) a Lemur (1994), spájajúce obidve filozofie tvorby prostredníctvom O’Rourkovej hry na gitare. Na druhej z nich sa podieľali aj huslista Adam Bohman a gitarista Andy Hammond.
Gitarová hra Jima O’Rourka, či už vopred koncipovaná alebo spontánne improvizovaná, či už sólová, v duu alebo kolektívna, či už na akustickom, elektrickom alebo preparovanom nástroji, nie je ortodoxná. Má viac polôh, no nie sú extrémne. Nebýva výrazovo rozháraná ako ,divočiny‘ Eugena Chadbourna, O’Rourke dokáže svoj výraz kontrolovať. Nie však mozgom, ako Elliott Sharp, ale srdcom. Zrejme preto nechce byť za každú cenu progresívny či avantgardný a často koketuje s tradičnejšími či dokonca popovými žánrami a formami, najčastejšie pesničkovými. Parafrázujúc opäť Franka Zappu, spomedzi všetkých originálnych gitaristov súčasnosti ,najviac drží hubu‘. Aj on je síce virtuózny transžánrový multiinštrumentalista, no je nadmieru eklektický. A ak má byť súčasný eklekticizmus znakom postmoderny, tak potom je aj postmoderný. Napokon, Jim O’Rourke reprezentuje hraničnú generáciu, ktorá sa začala zriekať ikony gitary v prospech atraktívnejších log. To možno vysvetľuje aj jeho opakované úniky k nostalgii a novej jednoduchosti. Zdá sa, že poetika gitarových skupín Gastr del Sol a Sonic Youth, s ktorými istý čas hrával, je mu predsa len najbližšia. A hrdý je aj na komerčný úspech svojho najpopovejšieho albumu Eureka (Drag City, 1999). A možno je iba veľké rozmaznané decko, ktoré si, na rozdiel od mnohých svojich rovesníkov, dokázalo poradiť s nadpriemerným talentom, zorientovať sa v pluralite a zmysluplne využiť ponúknuté príležitosti: „Viete, som skurvene pokazený! Je strašné povedať, že som hral alebo spolupracoval takmer so všetkými mojimi idolmi z čias, keď som vyrastal,“ skonštatoval Jim O’Rourke vo veku dvadsaťšesť rokov. Uvedomuje si však dialogickú povahu kultúry a zodpovednosť voči tradícii a preto pokračuje: „Len pred tromi mesiacmi som mal premiéru skladby spoločne s premiérou skladby od Luca Ferrariho. Ten chlapík je pre mňa absolútny hrdina. Mal som skurvený strach, neviete si predstaviť ako som ho len absolútne zbožňoval a uctieval! Je to najväčší žijúci skladateľ na Zemi! Nebyť jeho, neviem čo by som robil.“
Nech už budú gitary virtuálneho veku vyzerať akokoľvek a nech už bude ich úloha (sociálna i hudobná) akákoľvek, jedno je isté: 20. storočie je bez gitary nepredstaviteľné rovnako ako je nepredstaviteľné bez atómovej energie alebo ako bolo 19. storočie nepredstaviteľné bez klavíra či 17. bez huslí. Husle, klavír i gitara sú chordofóny. Líšia sa síce spôsobom rozochvievania strún, na všetkých ich však rozochvieva človek. Gitaristi mali svoju veľkú historickú chvíľu v druhej polovici minulého storočia a využili ju naozaj razantne. Dúfajme, že dozvuky ich vkladu do dejín hudobnej kultúry budú znieť aj v nadchádzajúcej epoche digitálnych technológií.
„The electric guitar! Romantic instrument…,“
povzdychol si Derek Bailey roku 1998 v naratívnom kuse George, kde sa gitary ani nedotkol. Jim O’Rourke a Loren Mazzacane Connors mu nahrali sladký gitarový podklad a on do neho vyrozprával milo ironický príbeh o svojich gitarách, ktoré sa všetky volali George (volal sa tak aj jeho otec, ktorý gitaru nenávidel, i všetci jeho strýkovia a všetky jeho tety, a Bailey sa bez úspechu pokúšal volať George aj svoju životnú partnerku). No symbolickú (a tak trochu aj nostalgickú) bodku za gitarovým 20. storočím urobili až o rok neskôr Sonic Youth, nesporne jedna z najzaujímavejších gitarových skupín. Rozlúčili sa s ním dvojalbumom Good Bye 20th Century (SYR, 1999). To, že ho spoluprodukoval práve Jim O’Rourke, iste nebude náhoda. Dramaturgická voľba síce vôbec nebola gitaristická – trinásť čísiel od Johna Cagea, Christiana Wolffa, Jamesa Tenneya, Pauline Oliveros, Cornelia Cardewa, Steva Reicha, Georga Maciunasa, Takehisu Kosugiho, Yoko Ono a Nicolasa Slonimského – gitaristi ju však zvládli po svojom a na výbornú; sám O’Rourke účinkoval až na deviatich z nich. Dôstojná rozlúčka, čo poviete?

Foto archiv http://markmartucci.com/ jimorourke.html

Přidat komentář