Minimalistický vesmír Jónsiho a Alexa

Zatiaľ čo Sigur Rós pokračujú v dlhodobej hibernácii, ktorej v októbri minulého roka napomohol aj odchod dlhoročného bubeníka a multiinštrumentalistu Orriho Dýrasona, krehko pôsobiaci frontman Jón Þór Birgisson alias Jónsi vyvrhuje do sveta projekty ako na bežiacom páse. S jedným z nich vychádza v lete na festivalové pódiá, pri čom mu bude sekundovať dlhoročný partner a priateľ, Američan Alex Somers. Ako je na Islande už zvykom, s názvom konceptu fungujúceho od roku 2003 sa veľmi nebabrali – Jónsi & Alex.

Daníel Haraldsson z GusGus mi na pražskom Metronome povedal, že Island je jedno šťastné hudobné ihrisko. Pri dlhodobom pozorovaní produkcie vychádzajúcej z „komunity“ sústredenej okolo Sigur Rós sa o pravdivosti mierne infantilnej tézy nedá pochybovať. Či už ide o filmovú hudbu ex-klaviristu Kjartana Sveinssona, sólové projekty jednotlivých súčasných členov, sláčikové zoskupenie Amiina s ktorým Sigur Rós dlhodobo spolupracovali či konceptuálne umenie Somersa, úspešného absolventa Berklee College of Music. Muzikanti sa v jednotlivých projektoch striedajú na rozličných postoch a takí, čo hrajú len v jednej kapele majú prezývku Yetti. Každý už o nich počul, no nikto nikdy nikoho takého nevidel.

Jónsi Birgisson patrí z globálneho hľadiska bezpochyby medzi najväčšie islandské hviezdy. Môže zato jeho pôsobenie v celosvetovo uznávaných Sigur Rós, asi najznámejšej post-rockovej formácii súčasnosti. S Alexom, ktorý sa podpísal pod veľkú časť artworku tejto kapely (vytvoril napríklad kultovú obálku albumu Takk z roku 2005) začal robiť hudbu takpovediac hneď od ich prvého vzájomného stretnutia, vyplňujúc medzery v aktivitách ich kapiel. (Alex založil a aktívny bol v indie-experimentálnej kapele Parachutes). Keď sa veganský pár dával dokopy, Jónsi si o Alexovi napísal: stále je len ryžu, a väčšinu času prespí. Tak vzniklo Riceboy Sleeps.

 

Trpezlivosť ambient prináša

Táto zbierka podomácky nahraných nielen piesní sa podobá na hudbu Sigur Rós kontinuálnymi melancholickými náladami a zvukovými stenami. Jónsiho typickú hru sláčikom na overdrivovanej elektrickej gitare zastupuje primát akustických nástrojov, jeho rukopis je otlačený tiež v zasnených, často až ambientných pozadiach. Ako celok pôsobí album entropicky a deštruktívne, hegemóniu sa nám podarí v dlho trvajúcich skladbách bez spevu nájsť len veľmi ťažko – možno by bol zážitok komplexnejší, keby si poslucháč vypočul „spiacich ryžových chlapcov“ spolu s listovaním v 52 stranovej obrázkovej knižke, ktorá predstavovala spolu s videoprojekciami a londýnskou výstavou druhú časť projektu. Dvojica vydala k albumu aj štvorpesničkový dodatok. Charakterovo veľmi podobné, ambientné a spirituálne EP s názvom All Animals.

V druhom spoločnom projekte dal párik priestor opačným stránkam osobností – pričom tou vedúcou je Jónsi. Podobne ako prvé veľmi temné albumy post-rockového živlu, ktorý priviedol k životu, aj sólový album Go je inšpirovaný prírodnými motívmi. Od temnoty ale upustil, a v svojom jadre predstavuje album výkrik šťastia. Okrem toho je svieži, využíva celú škálu nástrojov a rozmanitých prepracovaných zvukov, a je to popík. Na aranžmánoch sa okrem skladateľa Nica Muhlyho a perkusionistu Samuliho Kosminena podieľal nik iný ako Alex, ktorý bol tiež súčasťou kapely sprevádzajúcej Jónsiho na turné. Hral primárne na gitaru, v menšej miere na všetko ostatné – stačí si na youtube pozrieť záznam z festivalu Lowlands, kde predvádza kapela melodické expanzie na rozličných klavíroch a zvonkohrách. Nadšené výrazy ľudí pod pódiom hovoria jasnou rečou.

 

Vojna filmových produkcií

Silné emócie a atmosféry. Práve toto je najcharakteristickejšia stránka partnerskej dvojice, a niet divu, že je preto po ich hudbe zo strany filmových produkcií veľký dopyt. Jónsi & Alex sa spoločne podieľali napr. na mierumilovnej hudbe k snímku Captain Fantastic od režiséra Vigga Mortensena, ktorá vďaka pozvoľna gradujúcim, prevažne klavírnym a sláčikovým kompozíciám strategicky a dôkladne útočí na najzákladnejšie emócie diváka.

Agendu môžeme okrajovo vztiahnuť aj na Jónsiho východiskovú kapelu. Filmov, trailerov a reklám, v ktorých bola použitá hudba Sigur Rós je celá kopa, pričompočte obsadení by pravdepodobne vyhrala pieseň Hoppípolla (Planet Earth, Blue Planet, Children of Men či Slumdog Millionaire). Portál stereogum.com v roku 2010 dokonca poskytol informácie o pomenených replikách, možno povedať vykrádačkách známych skladieb od Sigur Rós tak, aby sa dali slizko použiť v reklamách.

Hudbu dvojice máme možnosť zachytiť aj v dystopickom formáte Charlieho Brookera s názvom Black Mirror. Epizóda Hang The DJ vykresľuje režisérove predstavy o procesoch prebiehajúcich v jadre zoznamovacích sociálnych aplikácií a ide možno o jedinú časť fenomenálnej série sšťastným koncom ťažko povedať, či si Alex, Jónsi a vtedajší členovia Sigur Rós – Georg Hólm a Orri Dýrason vybrali tento príbeh práve preto. Nespochybniteľnou súčasťou Black Mirror je však sugescia nápaditých motívov, a zhyperbolizovane-paranoidná percepcia blízkej budúcnosti prinášajúca kritickú reflexiu závislosti ľudstva na technológiách.

V tomto zmysle sa javí paradoxnou zvyšujúca sa miera „elektrifikácie“ v súčasnom zvuku Alexa a Jónsiho. Ďalšia ambientná spolupráca medzi Alexom a členmi Sigur Rós, zvláštny audiovizuálny mixtape LiminalLiminal II voľne dostupný na youtube je plný elektrických zvukov, a predstavuje akýsi recyklát nových a starých skladieb Sigur. Ide o atmosférickú, vyslovene minimalistickú záležitosť v ktorej absentuje Jónsiho typický falzetový vokál. Takmer dvojhodinový projekt je ilustrovaný temnými naturalistickými animáciami a dočkal sa aj živého prevedenia – Liminal Soundbath, pričom názov je veľmi výstižný. Ide o kontinuálny DJ set zvukových stien, s ktorým dvojici pomáha producent Paul Corley. Naživo si ho môžete vychutnať 7. júla na festivale Days Off v Paríži, kde okrem Dj setu predstaví dvojica európsku premiéru živého prevedenia Riceboy Sleeps v spolupráci s londýnskym Contenporary Orchestra. S orchestrom sa predstavia aj v Londýne, hneď nasledujúci deň 8. júla.

 

O ostrovnom zeitgeiste

Slovenský novinár a fajnšmeker islandskej hudby Juraj Kušnierik prináša v knihe Hudba ostrova hneď niekoľko hypotéz objasňujúcich originálnu a bohatú islandskú hudobnú produkciu, ktorá je navyše mimoriadne úspešná na poli globálneho exportu. Za najpravdepodobnejší považuje jednoduchý aspekt ostrovnej izolácie a nudu spôsobenú nevhodnými klimatickými podmienkami pre iné aktivity. Ja, s prihliadnutím na impulzívny a jedinečný prírodný ráz krajiny, súhlasím. Ak do týchto parametrov vsadíme kreatívne duše, môže z toho vyklíčiť len produkt svojráznej osobitosti predstavujúci prínos do umeleckej obce. Pri pohľade na vývoj Jónsiho a Alexa sa nedá konštatovať nič iné, len že sú tejto svojráznosti synonymom. Je však potrebné vedieť ustriehnuť množstvo, mať náladu a tiež trpezlivosť na náročnejšie minimalistické formy.

Přidat komentář