Zuzana Piussi: Zaujímajú ma ľudia s drzým pohľadom na život

Text: Jana Savčáková

V minulosti pôsobila ako herečka, kostýmová a divadelná výtvarníčka v bratislavskom divadle Stoka a Skrat. Na jeseň tohto roku plánuje dokumentaristka a filmárka Zuzana Piussi premiéru svojej snímky o justičných omyloch s názvom Pachová stopa. Za sebou má celovečerný hraný film Zošalieť a dokumenty ako Hrdina našich čias, Ukradnutý štát, Krehká identita, Od Fica do Fica, Anjeli neplačú, Nemoc tretej moci či Očista. Patrí medzi Generáciu 90, ktorá tvorí vrchol dokumentárnej tvorby na Slovensku. Sama však toto zaradenie odmieta.

Pred časom ste dokončili dokumentárny film s názvom Pachová stopa. O čom bude?

Film práve dokončujem. Na festivale v Jihlave sme premietli pracovnú verziu. Film som ešte dotáčala a teraz ho strihám. Film sleduje príbehy justičných omylov, ľudí ktorí boli odsúdení na základe nepriameho dôkazu – pachovej stopy.

Ako ste sa dostali k danej téme a čo je odkazom, tzv. posolstvom snímky?

Tieto témy ma zaujímajú, vidím ich ako podstatné. Tak vždy sa na mňa nejaká katastrofa prilepí, a ja sa ju snažím spracovať.

Okrem režijnej tvorby ste v minulosti pôsobili v divadle Stoka a Skrat. Čo vás na herectve najviac baví?

Tešilo ma robiť autorské divadlo, s ľuďmi ktorých som mala rada. Herectvo ako také, hrať niečo, čo vám niekto napíše, povie, aby ste hrala, to by som nevedela. Netúžim po herectve.

Akých hercov máte rada?

Mám rada hercov ktorí nehrajú, keď vidíte, že niekto niečo hrá, tak to nie je dobrý herec.

Ak máte voľný čas, rada si v divadle či kine pozriete skôr komédiu, drámu alebo nejakú detektívku?

Ak mám voľný čas, čítam knihy. Syn Petríček často chodí večer ku mne s počítačom do postele a pozeráme spolu rozprávky a filmy, ktoré by som si sama nikdy nepustila. S ním ma to baví pozerať, všetko vtipne komentuje.

Máte nejaký režisérsky vzor, z ktorého beriete inšpiráciu pri vlastnej tvorbe filmových snímok?

Mám rada Despentes. Píše skvelé knihy, natočila drsné filmy, ktoré sa nesmeli premietať. Zaujímajú ma ľudia s drzým, originálnym pohľadom na život, posledný mohykán tohto typu v Českej republike bol Karel Vachek, zomrel pred pár rokmi. Ten ma ovplyvnil.

Prezraďte, ako štandardne vyzerá práca v predrealizačnej fáze vzniku vašich zaujímavých filmových diel?

Je to najprv nadchnutie, potom práca – zbieranie materiálu, písanie, zháňanie peňazí, natáčanie a neustále prerábanie a piplanie niečoho, čo už sa vám zdalo dobré.

Ako vnímate už zosnulého nestora filmovej kritiky Pavla Branka, o ktorom ste nakrútili aj film Hrdina našich čias?

Branka som mala veľmi rada, adoptoval si ma. Chodili sme spolu do kina, hádali sa o filmoch a o živote a najmä politike. Ľudia ktorí prežijú v živote peklo ako koncentrák či vezenie sa nepotrebujú pretvarovať a nepoužívajú small talk. Je mi ľúto, že sme spolu posledné roky boli málo. Narodilo sa mi dieťa a presťahovala som sa do Prahy, náš vzťah som prerušila, už sme nemali čas sa stretávať.

Vašu tvorbu zaradil opisovaný filmový publicista do tzv. Generácie 90, kam patrí aj Róbert Kirchhoff, Marko Škop, Peter Kerekeš, Jaro Vojtek. Čím sa podľa vás tvorba týchto autorov vyznačuje? Čo je pre ňu príznačné, charakteristické? Je tu možné nájsť vôbec akýsi spoločný prienik?

Nepatrím do tejto generácie, dokument som začala študovať neskôr, keď som mala tridsať rokov. S menovanými ma spája priateľstvo a to, že sme všetci svojim spôsobom robili alebo robíme spoločensko-kritické dokumenty.

Okrem vás sa na snímke Hrdina našich čias podieľala…. našich čias spolupodieľala aj scenáristka celovečerného hraného filmu Zošalieť Ingrid Hrubaničová. Čím si vás získala po ľudskej i profesijnej stránke okrem toho, že rada spolupracujete s ľuďmi, s ktorými vám je dobre?

Inge je skvelá herečka a scenáristka a robili sme spolu desať rokov autorské divadlo. Tak som ju oslovila a urobila som dobre.

Vyjadrili ste sa, že keby vaše filmy robil muž, boli by verejnosťou viac akceptované. Prečo si to myslíte?

V poslednom čase sa to mení. Dokument študuje viac žien, ako mužov. Už je viac režisérok ako pred desiatimi rokmi. Áno, voľakedy som mala ten pocit, aj som si to viackrát vypočula, že som pekná blondínka a vďaka tomu sa mi niečo podarilo. Ale možno mi to aj pomohlo, aby som sa nebrala vážne, a úspechy a neúspechy niesla s ľahkosťou.

Vaša sestra Lucia je speváčkou a textárkou piesní skôr v kapele Živé kvety, teraz Terrible 2s. Okrem toho vydala niekoľko kníh, prečítali ste niektoré z jej diel? Aký je váš názor na ne?

Samozrejme jej knihy som nečítala raz, ale viackrát. Sú skvelé, pravdivé. Moja sestra píše výborné texty, myslím, že má v hlave ďalšiu knihu. U nej je to tak, že niečo v nej dlho zreje, a nakoniec to dozreje a porodí to.

Nepremýšľali ste, že by ste sama niekedy napísali knihu? Ak áno, o čom by bola?

Nerozmýšľala. Je veľa zlých alebo priemerných kníh. Nemusí vzniknúť ďalšia. Nemám v sebe ten pretlak niečo zo seba dostať.

Váš vzájomný vzťah so sestrou dvojičkou, v akej rovine sa pohybuje? Ste si povahovo, temperamentom i charakterovo podobné, alebo by človek ani na vás nepovedal, že vás jedna mater mala? Asi platí skôr to prvé, keďže ste obidve umelkyne, však?

Sme dvojvaječné dvojičky, máme odlišnú aj krvnú skupinu. Sme z dvoch vajec. Nikdy sme sa našťastie nepodobali, ľudia si mýlia naše mená, ale nie nás. Mali sme rôzne fázy vzťahu, boli časy, keď sme sa málo stretávali. Teraz máme láskyplný vzťah.

Sestra sa angažovala za zachovanie avantgardného bratislavského divadla Stoka. Čo s jeho zrušením odišlo do nenávratna, keďže ste v ňom spolupôsobili?

Určite sa Stoka nemala zbúrať. Rozhodli o tom úradníci na čele so starostom Ďurkovským. Meštiaci to videli tak, že je to škaredá budova pri krásnom sklenenom obchodnom dome. Aké smutné. Na mestách vždy obdivujeme rôznosť, farebnosť, pestrosť. To sa so Stokou vytratilo.

Za čo ste životu najviac vďačná a čo konkrétne považujete na svojej profesii za najkrajšie a najvzácnejšie?

Slobodné povolanie je finančne náročné, nemám žiadne istoty, nemám nič našetrené. Ale mám pocit slobody, čas si rozložím ako chcem. Nemôže sa vám stať, že vás niekto šikanuje, ako to zažívajú ľudia v korporátoch. Teším sa, keď môžem behať s kamerou a tráviť hodiny v strižni a pomaly skladať niečo, čo môže niekomu pomôcť.

Viete či videl film Nemoc tretej moci o nemoci slovenského súdnictva aj bývalý predseda Najvyššieho súdu a minister spravodlivosti SR Štefan Harabin, a čo povedal na výsledok, keďže vo filme stvárnil sám seba?

Neviem.

Z niektorých vašich filmov sálajú poväčšine vtipné emócie. Zrejme sa aj vy sama na život pozeráte s nadhľadom. Do akej miery je pre vás a blízke okolie tento pojem dôležitý?

Dúfam, že nikdy nezdementiem tak, aby som začala byť patetická. Boh ma ochraňuj pred pátosom.

V dokumente Krehká identita hovorí Stanislav Panis, jeden z protagonistov filmu, vetu: „Štefánik, Tiso, Štúr. Svojich sme si nechali zabiť.“ Aký názor máte na spomenuté autority slovenskej histórie vy?

To by bolo nadlho, každý spomenutý Slovák je na desať rôznych filmov. Ja to prenechám iným filmárom.

Politici sú tu pre nás, keď nás potrebujú. Počas predvolebnej kampane, aj o tom hovorí jeden z vašich filmov. Kedy hlavne by tu pre nás mali byť a ako by sa mali správať?

Politici by mali byť dobrí úradníci a spravovať rozumne naše peniaze, ktoré im posielame. Naša verejná správa má veľa byrokracie, buzerácie. Smutné je, ako ľudia zbierajú peniaze na liečbu svojich malých detí či rodičov na facebooku, pretože im ju nepreplatí poisťovňa, ani súkromná, ani tá štátna. Už roky volíme menšie zlo, ktoré nás sklame presne tak isto ako to väčšie zlo.

Považujete v súčasnosti niekoho zo slovenského spoločenského a politického diania za občiansky vzor hodný nasledovania?

Nevidím nikoho.

Ako spoločensko-politickú situáciu vidíte v Českej republike?

Babiš má tridsať šesť percent. Ďalšia vláda budú pragmatici z ODS a ANO. Budeme sa porovnávať, kto zažíva väčší bizár.

Sú politici zodpovední za

V minulosti pôsobila ako herečka . . .

Tento článek je dostupný předplatitelům UNI magazínu

Přidat komentář