O kontroverznom gitaristovi a spevákovi Eugenovi Chadbournovi sa popísali legendy. Napokon, mnohé z nich si napísal sám. Písanie, vymýšľanie legiend a improvizovanie má v krvi. Aj svoju hudobnú kariéru začal písaním: písal o progresívnej hudbe pre Calgary Herald, Downbeat, Cadence, Coda, Jazz Podium a iné časopisy. V polovici 70. rokov založil v New Yorku, kam sa po univerzitných štúdiách v kanadskej Alberte presťahoval, značku Parachute, dôležitú vydavateľskú platformu, na ktorej okrem neho začínali aj John Zorn a ďalší prominenti newyorskej downtownovej avantgardnej scény. Tituly z jej katalógu sa stali legendárne a hoci sa dočkali neskorších reedícií na CD, dodnes sú predmetom túžby mnohých diskofilov. Na Parachute Chadbourne debutoval ako gitarista dvomi albumami akustických gitarových sól (1975 a 1976). Jeho hra na gitare bola od začiatku nekonvenčná, pod čo sa podpísal country&westernový základ, netradične rozvinutý do voľnej improvizovanej formy a obohatený o jazzové techniky, bluesový feeling a dravú punkovú bezprostrednosť. Necitlivá manipulácia s takouto výbušnou zmesou spôsobuje časté explózie a jej výbušnosť podporujú aj kontexty, v ktorých s ňou alchymista Dr. Chadbourne neohrabane manipuluje. Hudobné i politické.
Chadbourne je bytostným založením heretik. Znesväcuje všetko, čo len trochu zaváňa konvenciou a ukrýva v sebe latentnú potenciu stať sa tradíciou. Témou jeho sarkastických útokov, hudobných i slovných, bývajú politika, náboženstvo, mediálna hystéria, terorizmus, kultúrne a umelecké ikony, skrátka ľudská hlúposť a márnomyseľnosť, stelesnené v dogmatizme, malomeštiactve a establišmente každého druhu a úrovne. Ako textár si rozhodne servítku pred ústa nedáva; cenzúra či autorské práva pre neho vôbec nejestvujú. V tomto smere má snáď najbližšie k rockovej satire Franka Zappu. Jeho humor je priamočiary, ale nie lacný. Podobne ako Zappa, prostorekosť slovnej výpovede zhodnocuje vysokou úrovňou hudobného prejavu, no navyše disponuje prirodzenou živelnosťou beefheartovského razenia. Jeho hudba sa však so Zappom porovnávať nedá. Je iracionálna, úplne oddaná improvizačnej slobode. V racionalizme sa rozchádza aj so svojím súputníkom z mladíckych čias Johnom Zornom. Na rozdiel od neho, dodnes si dokázal zachovať búrliváctvo bez toho, aby ustrnul v štylizáciách a manierizme. Nikdy nebol a snáď ani nedokáže byť patetický, skôr komický.
Eugene Chadbourne je skutočný enfant terrible aj čo sa týka samej gitary. Jeho technikou je voľný štýl, evokujúci miestami dojem nástrojovej negramotnosti. Nie že by na gitare nevedel hrať, no hrá na nej spôsobom, ktorý poslucháčovi znemožňuje stabilné orientačné plány – priestoro- časové, sukcesívne, gradačné, rytmické, harmonicko-melodické i štýlové. A vlastne ani nie je čistokrvný gitarista, pretože rovnako často a s rovnakým zanietením, s akým hráva na najrozmanitejších druhoch a typoch gitary, akustických, elektrifikovaných i preparovaných, hráva aj na banje, dobre, či home-made a junk inštrumentoch. K nástroju pristupuje bez predsudkov a možno povedať, že aj bez výraznejšej úcty. Pre neho je to iba inštrument rovnocenný s inými, menej ušľachtilými zdrojmi zvuku, ktoré vo svojich divokých improvizáciách a piesňových parafrázach s obľubou uplatňuje.
V používaní nástroja sa niekedy podobá Derekovi Baileymu a ich príbuznosť vynikne najmä keď hrajú spolu, napríklad v nádhernom duete In Search of Carl La Fong z roku 1995 (na albume Boogie with the Hook, Leo Records, 1996), kde Chadbourne sekunduje Baileyho gitare na 5-strunovom banje a elektrifikovaných hrabliach. Baileymu Chadbournov unikátny ,neštýl‘ hry očividne imponoval a venoval mu zvýšenú pozornosť aj vo svojom televíznom dokumente o improvizovanej hudbe On the Edge. Aj Chadbourne (a vlastne takmer všetci stúpenci voľnej improvizácie) hráva s rovnakou rozkošou sólo i v rozmanitých nástrojových zoskupeniach. Najradšej hrá naživo a aj väčšina nahrávok jeho hudby pochádza zo živých vystúpení, bez zbytočných dodatočných štúdiových úprav. Bailey i Chadbourne sú nadmieru obdarení zmyslom pre inteligentný, uštipačný humor, ktorý prirodzene vnášajú do svojej hudby, medzi ich prístupmi je však jeden veľmi podstatný rozdiel: Chadbournovo improvizovanie nie je neidiomatické. Takmer vždy je podriadené mimohudobnému kontextu. V jeho rukách sú gitara a jej príbuzné nástroje nielen generátorom hudobného myslenia ale aj pohotovým komentátorom aktuálnej kultúrnej či sociálnej situácie (z podvedomia sa mi vynára Zappov okrídlený slogan My guitar wants to kill your mama). V invenčnom využívaní glosátorskej obsesie a umení fabulácie sa Chadbournovi vyrovná azda len Jon Rose. Niet preto divu, že ich spoločné projekty z druhej polovice 80. rokov, keď sa tvorivé cesty obidvoch nonkonformistov na chvíľu stretli, najmä albumy Kultural Terrorism (Dossier Records, 1987) a Country Music of Southeastern Australia (RRR Records, 1986) patria k najradikálnejším formuláciám punkovej filozofie v hudbe vôbec. Prvý si berie na mušku petrifikáciu a komodifikáciu európskej kultúrnej tradície, druhý je humornou etnografickou a genealogickou sondou do piesňovej kultúry fiktívneho prostredia pracovných táborov v juhovýchodnej Austrálii, na ktorej sa podieľali ešte David Moss a Rik Rue.
Okrem všadeprítomnej anarchie je dôležitým prvkom Chadbournovej umeleckej stratégie štylizovaná sebairónia. Je neodmysliteľnou súčasťou jeho živých vystúpení a stala sa poznávacou značkou bizarnej firmy Dr. (niekedy tiež Prof.) Chadbourne. Jej boss zvykne skrývať vlastnú identitu i identitu spolupracovníkov za viac či menej transparentné pseudonymy a firemným útvarom dáva tie najbizarnejšie názvy – Camper Van Beethoven, Chadbourne Baptist Church, Insect and Western Party, Me and Paul, a pod. Výrazom antikomodifikačnej revolty firmy je kuriózny prístup ku propagácii a distribúcii vlastných produktov. Chadbourne za svoju kariéru vyprodukoval takmer nespočetné množstvo nahrávok, väčšinu z nich však distribuoval v minimalizovaných nákladoch na kazetách v low-fi kvalite, zväčša sám na koncertoch. Adjustované vo vlastnoručne vyrobených, vizuálne nie príliš atraktívnych obaloch – origináloch alebo lacných rozmnoženinách – stali sa vyhľadávaným zberateľským artiklom, podobne ako tituly z jeho vydavateľstiev (Parachute, House of Chadponk, House of Chadula). Mnohé z nich sú vybavené varujúcimi nápismi typu You are holding an illegal recording in direct violation of legal relations between the United States of America and Canada. I am not responsible for anything that happens to you. But you knew that already. V tomto trende pokračuje Dr. Chad aj vo veku digitálnych nosičov. Nemarketingové sú však hlavne bizarné a obscénne názvy jeho hudobných výtvorov. Posúďte sami: Shove It, Dirty Harry, Eugene Stinks, My Uncle Used to Love Me But She Died, Breaking the Law Everyday, The Rake As a Way of Life, Worms with Strings, God Made Country Music for Good People Like Y’all, Don’t Burn the Flag, Let’s Burn the Bush, It Was Impossible to Take in a Vista Without Noticing a Pile of Garbage Somewhere in the Field of Vision, a pod. A zrejme ani jeho príručka I Hate the Man Who Runs This Bar: A Survival Guide for Real Musicians (Cardinal/Mix Bookshelf, 1997) nebude muzikantom príliš užitočná. Zato jeho neopakovateľná hudba im mnohým dala veľa. Počet hudobníkov, ktorým Eugene Chadbourne, či už ako gitarista, šoumen, rebel, vydavateľ alebo propagátor nekonvenčnej hudby pomohol, určite nie je malý. Z hľadiska estetickej či inej výchovy zrejme nebude práve najvhodnejší vzor, no jeho miesto v dejinách avantgardnej hudby je nespochybniteľné. Od samého začiatku svojej kariéry kládol dôraz na kolaboratívne aspekty tvorivého procesu, a preto aj zoznam tých, s ktorými spolupracoval, je dlhý a obsahuje najvýznamnejšie mená zo sveta aktuálnej hudby. Nepokojný hľadačský duch mu nedovoľuje obzerať sa späť, či nebodaj ustrnúť v konvencii. Jeho tvorba je kontinuálna, pripravená vstrebávať nové a nové podnety, a jeho dielo otvorené. Vzniklo a stále ešte vzniká reťazením tvorivých aktov, ktoré poháňa posadnutosť artikulovať bizarnosti zglobalizovaného konzumného sveta. A práve ono dynamické reťazenie vytvára komplexnú osobnosť s autorskou signatúrou Eugene Chadbourne. To ona je podpísaná pod ranými improvizáciami a pirátskymi rádiovými intervenciami, pod orchestrálnym kusom The English Channel (1978), šialenou gitarovou skladbou Collected Symphonies (1985), dekadentným performance The Cadaver (1989), kompozíciou pre akustické nástroje a magnetický pás Crude Gene Mannipulappalachian (1994), orchestrálnou kompozíciou Insect and Western (1996), country&westernovou operou Jesse Helms Busted for Pornography (1996), knihami Draft Dodger (1995), Bye Bye DDR (1997) a I Hate the Man That Runs This Bar (1997), soundtrackom k Hitchcockovmu Podnájomníkovi (2000) i pod stovkami protestných piesní a cover verzií folkových a rockových hitov a jazzových štandardov. To ona založila a viedla orchester 2000 Statues a skupiny The Chadbournes, Shockabilly, Camper Van Chadbourne, Jack and Jim and Me and Paul. To pre ňu napísal John Zorn prstolomnú Knihu hláv (The Book of Heads, 1978).
Ako vidno z predchádzajúceho skromného výpočtu, Eugene Chadbourne má za sebou (a zrejme aj pred sebou) bohatú a pestrú tvorivú púť, na ktorej prešiel mnohými žánrami a osvojil si mnohé stratégie. Jeho hudba sa napája zo žriedla dionýzovskej živelnosti, orfické kalkulácie v nej nemajú miesto. Jeho tvorba snáď ani nemá kulminačné body, je stále rovnako intenzívna. Niektoré nahrávky sú vydarenejšie, no rovnako cenný je aj neutíchajúci dravý prúd, ktorý ich vychrlil. Žiadny mainstream, len permanentný malström. Pre objekt Chadbournovej satiry môžu byť jeho zákerné víry zničujúce, no pre vnímavého poslucháča bývajú blahodárne. Dr. Chadbourne lieči šokom!
