V hinduistických komunitách na indonézskom ostrove Bali sa dodnes striktne praktizuje jedinečný rituál Nyepi – deň ticha. Je vyvrcholením niekoľkodňových tradičných ceremónií, ktoré začínajú tri dni pred koncom lunárneho roka Saka (Caka). 
Saka je jedným z viacerých, paralelne používaných kalendárnych systémov na Bali. Datuje sa začiatkom éry Saka Hindu r. 78 po Kr., teda dobou, keď v Indii začal vládnuť kráľ Kaniska I., známy svojou náboženskou toleranciou (voči hinduizmu a buddhizmu). V tých časoch hinduistické náboženstvo preniklo aj do Indonézie, najmä zásluhou Aji Saku, ktorý tam podnikol misionársku cestu (dharma yatra) a v rámci nej spropagoval aj kalendár Saka. Dnešná podoba hinduiz mu na Bali je v porovnaní s jeho indickými variantmi veľmi odlišná, za čo vďačí mnohým geografickým a historickým špecifikám i faktu, že tamojší hinduizmus sa vyvíjal a dodnes existuje v tesnom obkľúčení islamu (zvyšok Indonézie je prevažne islamský). Je liberálnejší v etickej i liturgickej sfére, to však neznamená, že by bol menej spirituálny, naopak, sakrálne duchovno a transcendentno sú dodnes prítomné vo všetkých činnostiach Balijčanov. Rozdiel medzi realitou a mýtom akoby na Bali ani nejestvoval; prechod medzi reálnym a mýtickým priestoro-časom je tu prirodzený.
,Kultúrna schizofrénia‘ balijských Hindov vždy priťahovala pozornosť antropológov. Po Margaret Meadovej, ktorá študovala charakter Balijčanov spolu s Gregory Batesonom v druhej polovici 30. rokoch minulého storočia, sa takmer o štyri desaťročia neskôr pokúsil preniknúť do štruktúry balijskej osobnosti Clifford Geertz. Jeho ,depersonalizovanú koncepciu osobnosti‘ neskôr doplnila a na základe vlastných výskumov poopravila fínska antropologička Unni Wikan a ona jediná spomedzi uvedených bádateľov venovala pozornosť aj dôležitému fenoménu Nyepi.
Sviatok Nyepi pripadol v tomto roku na 19. marca. Ako každý rok, predchádzali mu očistné rituály Melasti a Tawur Kesanga. Prvé sú zasvätené božstvám mora a majú očistiť celú prírodu a načerpať zdroj večného života (amerta) z morskej alebo vnútrozemskej vody. Pestrofarebné ceremónie odnášajú figuríny a podobenstvá bohov z chrámov k vode, kde ich kúpu, a takto očistené vracajú na pôvodné miesta v chrámoch. Rituály Tawur Kesanga sú ešte rušnejšie a hlavne hlučnejšie. Deň pred Nyepi sa na všetkých dôležitých cestných križovatkách ostrova schádzajú jeho obyvatelia aby v exorcistických rituáloch vyhnali zo svojho životného prostredia zlých duchov a démonov (buta kala), reprezentovaných obrovskými monštruóznymi figurínami ogoh-ogoh. Karnevalové šialenstvo, pripomínajúce agonistickú prestíž medzi producentmi figurín a gamelanovými skupinami, trvá neskoro do noci, končí sa pálením figurín a v niektorých prípadoch aj tranzovými stavmi. To všetko má zabezpečiť harmonickú rovnováhu na všetkých úrovniach bytia – medzi ľuďmi a bohmi, medzi ľuďmi a prírodou i medzi ľuďmi navzájom.
Po hluku prichádza ticho, po extrémnej aktivite až tranze odpočinok a kľudné rozjímanie v útrobách domova. Pokoj Nyepi je tichý, nie je však pasívny. V podmienkach civilizačného pokroku a turistického ruchu sa síce praktizuje čoraz ťažšie, na Bali je však stále posvätný. Napriek tomu, že štruktúra Nyepi nie je formálne ani obsahovo organizovaná, je to rituál. Bytie je počas neho nedobrovoľne odsúdené na spoločenskú izoláciu a vykázané do virtuálnych sfér. Pod hrozbou štyroch posvätných prikázaní – žiadny plameň a svetlo (amati geni), žiadna práca (amati karya), žiadne opustenie domova (amati lelungan) a žiadna zábava a rozkoš, vrátane sexuálnej (amati lelanguan) – sa oddáva introspektívnej očiste a civilizáciou prerušenej komunikácii s intimitou vlastnej existencie. Uvedené odriekania tvoria kódex Catur Brata Penyepian; dodržiavanie jeho pravidiel strážia prísni špecializovaní strážcovia – pecalangovia, ktorí jediní môžu opustiť domov a voľne sa pohybovať po uliciach. Až do nasledujúceho dňa (Ngembak Geni) je civilizácia ponorená do tmy a ticha.
Výraz Nyepi síce znamená ticho, no o zákaze produkovať zvuky či mlčať medzi prikázaniami Catur Brata Penyepian priama zmienka nie je; význam pojmu odkazuje na fyzickú neaktivitu a tá sa akosi samozrejme spája s pohybom a zvukom. Z nášho hľadiska je deň Nyepi jedinečný, pretože väčšina kultúr víta Nový rok veľmi hlučne. Aj preto môže byť rituál Nyepi vzorovým príkladom pre snaženia ezoterikov či zvukových ekológov vo vyspelých a prezvučených civilizáciách. Vyznavačmi harmónie v prírode a civilizácii sú dnes mnohí umelci i exaktnejšie orientovaní jedinci a kolektívy. V umení ticho preslávil John Cage, keď ho zahrnul do svojej ,indeterministickej‘ zvukotvorby. Venoval mu svoju najslávnejšiu skladbu 4´33´´ (1952) a dokonca na ticho uvalil copyright, keď ju o osem rokov neskôr vybavil opusovým číslom, partitúrou a vydavateľskými právami. V súčasnosti patrí k najprenikavejším analytikom socio-psychologických aspektov zvukov a zvukových prostredí a zároveň k najagilnejším obhajcom ekologického prístupu k nim kanadský hudobný skladateľ a teoretik R. Murray Schafer, priekopník špecializovaných sónických štúdií a akustickej ekológie. Je autorom vplyvných kníh The Music of the Environment (Hudba prostredia, 1973) a The Tuning of the World (Vyladenie sveta, 1977) a bol to on, kto do aktuálneho diskurzu o umení zvuku zaviedol pojmy ,zvukové prostredie‘ (soundscape), ,akustická ekológia‘ (acoustic ecology), ,schizofónia‘ (schizophonia) či ,očista uší‘ (ear cleaning), aby nimi artikuloval naliehavé problémy civilizácie, ktorá, ako hovorí taliansky teoretik vizuálnej komunikácie Giovanni Anceschi, „oslepla z prebytku vizuálneho hluku a auditívneho svitu“. Podobne Schafer tvrdí, že naša informačná spoločnosť produkuje enormný nadbytok akustických informácií, čo v konečnom dôsledku vedie k oslabeniu schopnosti ľudského sluchu rozlišovať a spracovávať subtílne parametre zvukov. Aby nedošlo k jej úplnej strate, apeluje na spoločenské skupiny i jednotlivcov aby venovali zvýšenú pozornosť akustickej ekológii a kultivovali svoje posluchové schopnosti a návyky. Už vo svojej prvej knihe vyjadril presvedčenie, že „hudba je barometer poskytujúci kľúč k nášmu celkovému postoju k tvorbe a počúvaniu zvuku,“ a spoločnosti navrhoval, aby zodpovednosťou za čistotu a nezávadnosť zvukového prostredia poverila hudobníkov, pretože práve „hudobníci sú architekti zvukov; zaoberajú sa vytváraním rovnováh medzi zaujímavými zvukmi a ich aranžovaním s cieľom produkovať želané estetické účinky.“
Schafer ako prevenciu pred nežiadúcimi účinkami hluku, hlása selektívne, trénované tvorivé počúvanie (nielen hudby) a v rámci neho zdôrazňuje dôležitosť ticha pre psychologický vývoj každého človeka, sociálnu komunikáciu i rovnováhu ľudí s prostredím. Naliehavú nutnosť existencie ticha dokladuje exaktnými otologickými a psychiatrickými argumentmi i mierou pozornosti, akú tichu venovali a dodnes venujú prírodné národy a orientálne kultúry. Tie síce do svojich mytologických systémov začlenili aj tabuizované zvuky a posvätný hluk, no ticho v nich malo privilegované postavenie pre schopnosť aktivovať myslenie. Podobne ako John Cage, aj Schafer ho pochopil v intenciách aktivity a pasivity – fyziologickej, kreatívnej i komunikačnej; ticho je skôr telesný a duševný pokoj, než stav bez zvukov. Moderné kultúry Západu pripisovali tichu väčšinou negatívne významové konotácie, chápali ho ako ničotu, prázdno, vákuum, prerušenie alebo zánik aktivity. Na rozdiel od Východného myslenia, ktoré si osvojilo ticho a docenilo (neraz až precenilo) jeho meditačné a kontemplačné aspekty, Západné myslenie malo tendenciu spájať ho s pominuteľnosťou a smrťou a obávalo sa ho ako niečoho neznámeho, či dokonca hrozného. „Večné mlčanie týchto nekonečných priestorov ma desí,“ napísal Pascal, údajne v spojitosti s hypotézou o nekonečnosti vesmíru. Význam ticha opäť docenilo až hlučné 20. storočie. Euro-americká kultúra korigovala svoj negativistický prístup k tichu až po hrozných dejinných udalostiach (uvedenú zmenu vystihuje známy Adornov aforizmus o nemožnosti písať poéziu po Auschwitze), strate tichých oáz pokoja v dôsledku civilizačného rozmachu a pod priamym vplyvom orientálneho myslenia. Na jeho ochranu i na ochranu ďalších blahodárnych zvukov založila r. 1993 dokonca Svetové fórum akustickej ekológie (The World Forum for Acoustic Ecology – WFAE). Možno sa ešte dožijeme moderných pecalangov, hoci prívlastok ,moderný‘ je v tomto prípade sporný, keďže aj tí pôvodní balijskí používajú pri výkone svojej exkluzívnej profesie mobilné telefóny.
